Kto „vlastní“ minulosť? Je dedičstvo niečo, čo sa dá uzavrieť do depozitára, opísať v katalógu a vystavovať ako starobylý artefakt– alebo skôr živý vzťah medzi ľuďmi, miestom a príbehmi, ktoré si spoločne rozprávame, skúmame, dopĺňame a odovzdávame ďalej? Práve táto otázka stojí v centre toho, čo sa v posledných rokoch označuje ako participatívny obrat v práci s kultúrnym dedičstvom.
Keď sa dedičstvo otvára participácii
Tradičný model ochrany a prezentácie dedičstva bol dlho postavený na autorite odborníkov: historikov, archeológov, pamiatkarov, kurátorov. Ich úloha je a zostáva nenahraditeľná – bez odborného výskumu by sme často ani netušili, čo je predmetom ochrany, výskumu a interpretácie. Zároveň však tento model prirodzene vytváral odstup: verejnosť bola najmä publikum, ktoré sa pozerá, počúva a (v lepšom prípade) sa učí niečo nové. Participatívny obrat tento vzorec nepopiera, ale dopĺňa ho o nový pohľad „zdieľanej autority.“ Zjednodušene povedané, odborné poznanie nie je v protiklade ku skúsenostiam miestnych komunít, ale sa s nimi prepája. Dedičstvo v takomto chápaní nie je len zoznam chránených objektov, ale aj to, čo komunita považuje za dôležité, čo formuje jej identitu, čo jej dáva zmysel a čo chce ďalej rozvíjať. V praxi to znamená posun od otázky „Čo vám ukážeme?“ k otázke „Ako k tomu budeme spoločne pristupovať?“ A od predstavy návštevníka ako pasívneho konzumenta k predstave návštevníka – či miestneho obyvateľa – ako spolu‑tvorcu významu.
Prečo práve teraz? Dedičstvo ako demokratická kompetencia
Participatívny obrat nevznikol zo dňa na deň. Je odpoveďou na širšie zmeny v spoločnosti: na potrebu inklúzie, na rastúci dôraz na občiansku angažovanosť, na citlivosť voči rôznym perspektívam (vrátane tých, ktoré boli dlhodobo prehliadané), ale aj na otázku dôvery. V prostredí, kde sa verejný priestor polarizuje a spoločnosť zápasí s fragmentáciou, môže kultúrne dedičstvo fungovať ako platforma pre dialóg– nie ako muzeálna kulisa, ale ako spoločná téma, ktorá sa dá uchopiť cez skúsenosť, lokálnu pamäť a spoločnú zodpovednosť. Participácia tu neznamená „ľubovoľnosť“ alebo zľahčovanie odbornosti. Naopak – kvalitná participácia je metodicky náročná. Vyžaduje jasné pravidlá, etiku, schopnosť viesť dialóg, pracovať s rozporom a neistotou interpretácií a predovšetkým vytvárať situácie, v ktorých ľudia cítia, že ich hlas má váhu. Aj preto sa v súčasnom múzejníctve, pamiatkovej starostlivosti či historických vedách čoraz častejšie stretávame s pojmami ako spolu‑kurátorstvo, komunitná či verejná archeológia, citizen science, participatívne mapovanie alebo living labs.
Digitálne technológie a ich význam
Významným katalyzátorom participatívneho obratu je digitalizácia. Nie preto, že by technológia automaticky „demokratizovala“ dedičstvo, ale preto, že otvára nové formy kontaktu: umožňuje zdieľať príbehy, zbierať lokálne poznanie, vytvárať vrstvy interpretácie, prepájať odborné dáta s osobnými skúsenosťami. Navyše – digitálne prostredie prirodzene pracuje s interaktivitou a spätnou väzbou. To je práve ten typ komunikácie, ktorý participácia potrebuje. S tým súvisí aj gamifikácia: využitie herných princípov mimo sveta hier. Gamifikácia pritom nie je len o bodoch, odznakoch či rebríčkoch. V kvalitnom poňatí je to najmä o scenári, motivácii a rozhodovaní: o tom, že človek vstupuje do príbehu, rieši úlohy, overuje hypotézy, skladá „mozaiku“ poznania a pritom sa učí. V kontexte dedičstva je to mimoriadne cenné – archeológia aj história sú disciplíny, ktoré pracujú s indíciami, otázkami, interpretáciou a predstavivosťou. Ak je gamifikácia navrhnutá citlivo, môže byť mostom medzi odborným obsahom a verejnosťou: prehlbuje pozornosť, podporuje zvedavosť, motivuje k opakovanému návratu a – čo je najdôležitejšie – vytvára priestor, kde sa ľudia necítia skúšaní, ale pozvaní.
HERITAGE GAME: projekt, ktorý testuje participáciu v praxi
Práve tieto výzvy a príležitosti sú jadrom projektu Erasmus+ HERITAGE GAME – A gamification model for community-based heritage work (2023-1-PT01-KA220-HED-000154261), do ktorého je zapojená aj Trnavská univerzita v Trnave. Projekt prepája univerzitné tímy zo siedmich krajín a sústreďuje sa na to, ako možno v riedko osídlených regiónoch podporiť občiansku participáciu v oblasti dedičstva prostredníctvom gamifikácie. Ambíciou nie je vytvoriť „ďalšiu aplikáciu“. Cieľom je vybudovať model a praktický nástroj, ktorý bude prenositeľný do rôznych lokálnych prostredí – a ktorý vzniká priamo v spolupráci s miestnymi aktérmi. Zmysel je jasný: ak má byť dedičstvo živé, musí byť pre ľudí uchopiteľné, zmysluplné a musí im dať možnosť vstúpiť do hry – nie ako divákom, ale ako partnerom.
Archeopark Cífer-Pác: miesto, kde je minulosť na dosah
https://www.archeoparkcifer.sk/
Jedným z prvých slovenských partnerov v tomto procese je Archeopark Cífer-Pác. Jeho sila nespočíva iba v atraktivite archeologického náleziska, ale v tom, že funguje ako spojovací priestor medzi vedou a verejnosťou, medzi odborným výskumom a lokálnou identitou, medzi exponátmi a skúsenosťou. Tento prístup má pritom pevné odborné zázemie – nadväzuje na dlhoročné výskumné aktivity prof. Vladimíra Varsika z Katedry klasickej archeológie Trnavskej univerzity, ktorý pôsobil ako odborný garant archeoparku a priamo sa podieľal na jeho koncepcii a realizácii. Archeopark ponúka návštevníkom viac než „pozorovanie“: rekonštruované objekty, expozície, programy zážitkovej archeológie či edukačné aktivity vytvárajú prostredie, v ktorom sa dá minulosť nielen vidieť, ale aj pochopiť cez každodennosť – prostredníctvom otázok typu: Ako sa tu žilo? Čo bolo cenné? Ako vyzeral kontakt s rímskym svetom? Čo znamenalo byť súčasťou komunity na hranici rôznych kultúr? Je to miesto, kde sa dá participácia realizovať prirodzene: cez rozhovor s miestnymi ľuďmi, cez prácu s príbehmi, cez identifikáciu „toho nášho“ – a zároveň cez dôslednú odbornú kontrolu, ktorá zabezpečuje, že interpretácia sa neopiera o romantizujúce naratívy, ale o kritické a zodpovedné pochopenie archeologických dôkazov.
Od vitríny k spolu‑tvorbe: čo je na tom najdôležitejšie?
Participatívny obrat v dedičstve nie je módny trend. Je to zmena optiky: dedičstvo prestáva byť „hotovým produktom“ a stáva sa vzťahom, ktorý treba udržiavať. A práve v tom je jeho sila: ak sa ľudia stanú spolu‑autormi príbehu, majú väčšiu motiváciu dedičstvo chrániť, navštevovať, rozvíjať a odovzdávať ďalej. Projekt HERITAGE GAME a spolupráca s Archeoparkom Cífer‑Pác sú konkrétnym krokom k tomu, aby sa tento posun neodohrával iba na papieri, v dokumentoch a stratégiách, ale v skutočnom teréne – v obciach, v múzeách, v regiónoch a v rozhovoroch s tými, ktorých sa dedičstvo týka najviac: s ľuďmi, ktorí v ňom žijú.
Foto: Archeopark Cífer- Pác
Autor: doc. Mgr. Lucia Nováková, PhD.
-responsive.webp)
